Pešie duriče: Čo odkazuje osud basetov modernému chovu bíglov?

19.11.2026

Prečo na našom webe o bígloch začíname článok príbehom o basetoch? Odpoveď je jednoduchšia, než sa zdá. Obe plemená spájajú stáročia spoločnej histórie peších duričov a v zlomových chvíľach to bola práve krv bígla, ktorá pomáhala vracať basetom vytrvalosť, tempo a chuť do práce. Ešte dôležitejší je však zdvihnutý varovný prst, ktorý tento text nesie. Výstavné basety dohnala túžba po extrémnom vzhľade až na hranu fyzického utrpenia a ich osud slúži ako naliehavé varovné zrkadlo aj pre moderný chov bíglov. Článok je úprimným zamyslením nad tým, kam sa čistokrvné psy dopracovali a akú cenu platia za slepú honbu za módnymi trendmi.

Kto bol autor tohto textu? Plukovník David Hancock (MBE), ktorý nás opustil v marci 2021, patril medzi najuznávanejších britských kynológov a historikov pracovných plemien psov. Bol autorom desiatok kníh a stoviek odborných článkov, v ktorých desaťročia skúmal pôvod a vývoj duričov, teriérov, stavačov či pastierskych psov na základe starých záznamov a malieb. V kynologickom svete si vyslúžil obrovský rešpekt pre svoju nekompromisnú úprimnosť. Celý život bojoval za to, aby bol pes v prvom rade zdravý, funkčný a schopný pohybu, a nebál sa otvorene kritizovať ani mocné kynologické organizácie, keď zistil, že výstavný exteriér začína víťaziť nad zdravím samotných psov.

David Hancock, narodený 7. septembra 1932, zomrel 13. marca 2021 (Nekrológy denníka The Telegraph, 6. apríla 2021)
David Hancock, narodený 7. septembra 1932, zomrel 13. marca 2021 (Nekrológy denníka The Telegraph, 6. apríla 2021)

Poznámka copywriterky (Lenka Kernová, študentka Veterinárnej univerzity v Brne, administrátor projektu Kynológia bez cenzúry a tvorkyňa odborných článkov s podporou AI): Nasledujúci text je prekladom archívneho článku Davida Hancocka. Pôvodné pasáže o basetoch vznikli pravdepodobne už v druhej polovici 90. rokov a autor celý text naposledy doplnil okolo roku 2010. Uvedené počty registrácií, svoriek a relatívne časové odkazy ako "nedávno" či "pred desiatimi rokmi" preto odzrkadľujú situáciu spred dvoch až troch desaťročí. Hlavné posolstvo o zdraví, funkčnosti a smerovaní chovu duričov je však dnes ešte naliehavejšie než vtedy.

Úprava textu (Milan Potrok, predseda KCHB, chovateľ): Ujednotená kynologická a anatomická terminológia, opravené presné názvy plemien aj anatomických chýb a pracovných pojmov.


Pešie duriče: Basety a bígle

Autor: David Hancock

"...ich hlavy visia dolu, s ušami, čo stierajú rannú rosu. Krivonohé a s lalokom ako tesálske býky, pomalé v prenasledovaní, no v hlase zladené ako zvony..."

Tieto Shakespearove slová o duričoch z jeho hry Sen noci svätojánskej sú trefným zhrnutím vzhľadu a výkonu duričov basetieho typu. Plemeno, ktoré v Británii poznáme najlepšie, je počtom variet ďaleko prečíslené jeho príbuznými z kontinentálnej Európy: artézsko-normandským basetom (Basset Artésien Normand), modrým gaskonským basetom (Basset Bleu de Gascogne), plavým bretónskym basetom (Basset Fauve de Bretagne) a malým aj veľkým vendéenskym hrubosrstým basetom (Petit a Grand Basset Griffon Vendéen). Stále sa využívajú na lov zajacov a králikov pod puškou, pričom excelujú v hustom poraste. Používajú sa však aj na vyháňanie pernatej zveri, podobne ako španiele. Mám podozrenie, že tento typ vznikol ako spontánna genetická mutácia (tzv. "sport") zo psa svätého Huberta v jeho rôznych formách a následne bol vyhradený na lov, pri ktorom sa lovci pohybovali pešo, nie na koňoch.

Jacques du Fouilloux vo svojej nesmierne cennej knihe o love z konca 16. storočia uvádza jednu z prvých zmienok o basetoch a opisuje ich ako psy na lov jazvecov. Identifikoval dva typy: jedince s krivým frontom (prednými končatinami), o ktorých uviedol, že boli krátkosrsté a lepšie vchádzali pod zem do nôr, a jedince s rovným frontom, ktoré mali často hrubú srsť, durili zver na povrchu a zároveň vykonávali prácu teriérov. Du Fouilloux pripísal prvý domov týchto basetov regiónom Artois a Flámsko. Obe tieto oblasti sa môžu pochváliť päťstoročnou tradíciou chovu výnimočných duričov.

Vo svojej vynikajúcej knihe The Basset Hound (Popular Dogs, 1968) George Johnston, ktorý svoje duriče naozaj poznal, vytvoril mapu severozápadnej Európy znázorňujúcu rozšírenie basetieho typu. Hrubosrsté varianty umiestňuje do severozápadného Francúzska (Basset Fauve de Bretagne a Basset Griffon Vendéen), krátkosrsté varianty na sever (basety z Normandie, Artois a Ardén) a na juh (Bassets de Saintonge a Bleu de Gascogne), pričom niekoľko krátkosrstých populácií sa nachádzalo aj na nemecko-francúzskych hraniciach vo Vogézach a v Schwarzwalde. Spomína aj príbuzné plemená: jazvečíka v Nemecku, švajčiarskeho nízkonohého duriča (Niederlaufhund) a švédskeho drevera.

Katalóg z prvej francúzskej výstavy psov v Paríži v roku 1863 uvádzal basety takto: rovnonohé krátkosrsté a dlhosrsté, krivonohé krátkosrsté a dlhosrsté, bádenské basety, burgoské, zo Svätého Dominga, ilýrske a maďarské basety. To jasne dokazuje basetiu diasporu siahajúcu od Bretónska až po Budapešť a od Schwarzwaldu po Balkán. Bádenský baset bol zrejme jazvečíkovitý durič (Dachsbracke). Aj Dáni mali vlastného jazvečíkovitého duriča známeho ako Strellufstøver, ktorý je dnes zahrnutý pod drevera zo severnej Škandinávie. Tieto krátkonohé, no zväčša rovnonohé duriče slúžili na nadháňanie zveri k čakajúcim strelcom. Je prekvapujúce, že zatiaľ čo Švajčiari vyšľachtili niekoľko plemien nízkonohých duričov, francúzske pohraničné oblasti so Švajčiarskom nemajú žiadne.

Baset ako spoločník alebo výstavný pes je dnes v Británii pevne etablovaný s vyše tisíckou registrácií ročne. V Amerike bolo v roku 1977 v klube AKC zaregistrovaných takmer 15 000 jedincov, taká obrovská bola ich popularita. Do povedomia sa u nás dostávajú aj ďalšie francúzske basetie plemená, pričom najobľúbenejším je malý vendéensky hrubosrstý baset (Petit Basset Griffon Vendéen). Niet sa čomu čudovať, ide o očarujúce plemeno plné charakteru a šarmu. Nedávno o ňom vyšla prvotriedna kniha od Valerie Link a Lindy Skerritt vo vydavateľstve Doral Publishing. S takmer 400 stranami a poctivým registrom je to potešujúce dielo v časoch, keď býva množstvo kníh o plemenách sklamaním pre ich povrchnosť.

Je iróniou, že majitelia výstavných basetov, ktorí kritizujú poľovnícku komunitu za prikríženie hariéra (outcross), akosi zabúdajú na prikríženia priekopníckeho chovateľa Millaisa, ktorý použil tak bígla, ako aj bloodhounda. Čistokrvné basety v poľovnom poli stále reprezentujú svorky Albany a Huckworthy. Pred desiatimi rokmi tvorila svorku West Lodge z troch štvrtín krv baseta a zo štvrtiny krv hariéra, no v svorke lovili aj vendéenske basety. V Británii poľuje niekoľko svoriek malých vendéenskych basetov. Svorka Ryford Chase využila krv hariéra z West Country, waleského líščieho psa (Welsh Foxhound) a nedávno aj krv bígla, aby boli psy menej svojhlavé a lepšie ovládateľné.

Svorka Albany bola istý čas oficiálnou svorkou Basset Hound Clubu a lovili s ňou aj niektoré výstavné psy. Americké lovecké basety sú takisto často výstavnými psami. Americkí poľovníci pritom rozlišujú dva typy basetov: vysokoenergetické jedince s ľahšou kostrou, menej zavalité a s dlhšími nohami, a nízkoenergetické, klasickejšie duriče, ktoré sú v modernej terminológii citeľne pohodovejšie. Tým prvým chýba precízny, metodický štýl klasického basetieho lovu, no často pokračujú v práci pomocou horného pachu (navetrávaním), kým opäť nadviažu na spodnú stopu. Američania organizujú pracovné skúšky pre lov vo svorkách aj v pároch a Americká asociácia králikárskych duričov (ARHA) má osobitné poľovné súťaže aj pre basety. V budúcnosti sa však ľahko môže stať, že v teréne už nebudú loviť vôbec žiadne basety.


Lovecké svorky

V roku 1908 pôsobilo v Británii takmer štyridsať loveckých svoriek basetov, zatiaľ čo v britskom Kennel Clube bolo v tom istom roku zaregistrovaných len desať jedincov. Pred dvanástimi rokmi evidovala asociácia The Masters of Basset Hounds Association (MBHA) desať uznaných svoriek. Šesť z nich bolo rovnonohých, zvyšné krivonohé. Približne polovicu tvorili čistokrvné basety a druhú polovicu prevažne takzvaný anglický baset, teda potomok z prikríženia hariéra a novšie aj s prímesou krvi bígla, hariéra z West Country a malého vendéenskeho baseta. Prvou svorkou zloženou z anglických basetov bola svorka Westerby, ktorej revír ležal hlavne v Leicestershire a ktorá pôvodne pozostávala z čistokrvných basetov línie Walhampton. Čistokrvnému pracovnému basetovi chýba nadmerné množstvo kožných záhybov a prehnane vykrivené predné končatiny, ktoré vidíme u toľkých psov vo výstavných kruhoch. Dobrým príkladom čistokrvných pracovných duričov boli spred desiatich rokov basety zo svorky Fourshire.

Okolo roku 1910 chov pracovných línií výrazne upadol, pretože až príliš veľa psov vykazovalo hrubé preháňanie exteriérových znakov, ba až priame malformácie. Kolovali historky o basetoch, ktoré z poľovačky odnášali na nosidlách vyrobených z drevených ovčích ohrád. V roku 1911 preto vznikla asociácia MBHA a do jej plemennej knihy mohli byť zapísané výlučne psy z uznaných loveckých svoriek. Jedincom registrovaným v Kennel Clube bol vstup odopretý. Väčšina psov v MBHA pochádzala z artézsko-normandských basetov. Významnou výnimkou bola chovateľská stanica Sandringham kráľovnej Alexandry zameraná na vendéenske basety. Prvá svetová vojna však takmer spôsobila zánik celého plemena v Anglicku.

Práca plukovníka Morrisona so svorkou Westerby od tridsiatych rokov 20. storočia priniesla postupný obrat k lepšiemu. Začal s artézsko-normandským basetom pre jeho vynikajúci nos a zvučný, melodický hlas. Následne uskutočnil premyslené kríženia s vendéenskym basetom, bíglom a hariérom, aby zlepšil chuť do práce, vytrvalosť a tempo. Dnešní chovatelia výstavných psov by si mali dobre všimnúť, že lepší výkon nebol len vágne "očakávaný" z uzavretého génového fondu, ale cielene si za ním išiel nadaný chovateľ s otvorenou mysľou. Priekopník chovu basetov Millais by jeho postup bez váhania schválil.


Ako sa vyhnúť prehnaným znakom

Jeden z autorov v odbornom časopise Veterinary Record pred zhruba tridsiatimi rokmi označil tento typ dosť nelichotivo za "achondroplastických trpaslíkov". Smythe vo svojej vynikajúcej knihe The Conformation of the Dog (Popular Dogs, 1957) píše: "Niektoré plemená vykazujú lokalizované deformity. U jazvečíka a baseta sú hlava a telo normálne, ale končatiny vykazujú prehnanú achondropláziu. Nohy sú krátke, hrubé a trochu krivé. Hlava aj končatiny sú zahalené do kože o niekoľko čísel väčšej, než pes potrebuje, čo vytvára vráskavé záhyby. Labky sú veľké." Achondroplázia je forma nanizmu spôsobená poruchou vývoja dlhých kostí končatín ešte pred narodením. Vyskytuje sa u hovädzieho dobytka aj u iných plemien psov, a ak je pri nejakom plemene nežiaduca, postihnuté šteňatá sa z chovu okamžite vyraďujú či utrácajú.

Dedičnosť krátkych nôh je zložitá. Robinson (1989) naznačil, že kratšie nohy sú dominantné nad dlhšími, a ďalej uviedol: "Hoci pri väčšine rozdielov v dĺžke končatín medzi plemenami možno predpokladať polygénnu dedičnosť, neznamená to, že neexistujú hlavné gény achondroplázie." Mojou veľkou obavou je, že krátkonohé plemená môžu mať časom nohy ešte kratšie, čo plemenu ani zďaleka neprospieva. Krivé končatiny sa dokážu až príliš ľahko zmeniť na bolestivo znetvorené končatiny. Je príznačné, že keď sa pracovné basety v Británii stali príliš prehnanými v typových znakoch, najlepším osviežením krvi sa ukázal nohatejší hariér, nie bígl, ktorého takisto skúšali. Som presvedčený, že čistokrvné a typické basety vo Francúzsku, Británii aj v Amerike občas vo vrhu bežných basetov vyprodukujú veľké šteňa s rovnými a primerane dlhými nohami.

Ak rešpektujete a obdivujete funkčné psy, pohľad na niektoré basety na výstavách vo vás nevyhnutne vyvolá smútok. Až príliš často vidieť zlé uloženie lopatky, krátke rameno, voľné lakte, ploché až roztvorené labky a chýbajúci, dostatočne dlhý hrudný kôš. Ešte zjavnejšie sú neúmerne dlhé uši a prehnane ohnuté predné nohy. Cynik by mohol poznamenať, že baset je plemeno, ktoré národ úprimne miluje, no niektorí jeho chovatelia zjavne až tak nie. Pri takomto plemene je nutné nájsť rovnováhu medzi plemenným typom a hrubým preháňaním, ktoré zvieraťu spôsobuje fyzické nepohodlie. Milovníci plemena by mali byť v prvom rade milovníkmi psov.

"Redaktorovi The Kennel Gazette,

Vážený pane, BASETY. Odpustili by mi vystavovatelia spomínaných duričov moju nevedomosť a láskavo mi vysvetlili, či sú basety predvedené na poslednej výstave Kennel Clubu určené na využitie ako športové (lovecké) psy, v ktorej kategórii ich vidím zaradené, alebo či slúžili len ako reklama na duriče vykŕmené na výstavné účely, v čom boli bezpochyby skvelými exemplármi? Keďže som poľovne založený človek, pohrával som sa s myšlienkou zaobstarať si malú svorku týchto psov. Vzhľad jedincov na výstave však moje nadšenie dokonale schladil, pretože na lov by takéto psy mohli poslúžiť iba niekomu, koho trápi dna alebo kto je inak neschopný aktívne používať vlastné nohy."

Z časopisu The Kennel Gazette, marec 1888.

Rovnaké pocity by mohol vyjadriť aj dnešný poľovník, no dnešný The Kennel Gazette by takýto list nikdy neuverejnil. Akákoľvek kritika psov s preukazom pôvodu je v tomto periodiku zakázaná. Písal som pre nich články päť rokov, no len čo som sa v inom časopise opovážil vyjadriť názor, ktorý protirečil vtedajšej línii Kennel Clubu, už som pre nich nikdy viac nenapísal ani riadok. Pätolizačstvo či slepá lojalita však nikdy nemôžu byť v najlepšom záujme psov.


Bígl

"Valia sa z kopcov ako príval, smelo vpred, na krídlach vetra letia veselé bígle. Ťaživý smútok ostáva vzadu, prenikavá ozvena im odpovedá, zachytáva každý letiaci tón a zdvojnásobuje našu radosť."

Tieto slová Williama Somervilla dokonale vystihujú číru radosť z duričov na zajace, ktorým hovoríme bígl. Ako dlho však budú v budúcnosti ešte "letieť veselé bígle" a ako dlho sa za nimi budeme hnať v stopách zajaca? V knihe Roberta Leightona New Book of the Dog z roku 1912 napísal G. S. Lowe: "Nič neprekoná krásu bígla, či už ho vidíte predvádzať sa na kamennej dlažbe dvora chovnej stanice, alebo pri riešení zložitej stopy kľučkujúceho zajaca. Svojou úhľadnosťou je to skutočne miniatúrny model foxhounda." Zároveň dodal, že "Dorsetshire býval skvelým krajom pre bígle. Tamojšie pahorkatiny boli pre ne ako stvorené a pred rokmi, keď sa na veľkých panstvách chovala srnčia zver, sa bígle používali na lov tohto drobného druhu jeleňovitých."


Hrubosrsté bígle

Lowe si zaspomínal aj na waleského hrubosrstého bígla a jemu veľmi podobného veľkého essexského bígla, pričom poznamenal: "Na výstave v Reigate bola nedávno predvedená veľmi pekná skupinka malých hrubosrstých bíglov. Volali sa Telscome a vystavoval ich pán A. Gorham." Predpokladal, že za túto srsť a väčší vzrast waleských a essexských variet mohla krv waleského duriča alebo dokonca vydriara (Otterhound). Z dobovej ilustrácie Gorhamových psov však jasne vystupuje typický vzhľad veľkého vendéenskeho baseta (Grand Basset Griffon Vendéen). Výmena krvi medzi francúzskymi a anglickými či waleskými duričmi má za sebou stáročia. Odhliadnuc od štruktúry srsti majú Gorhamove bígle nasadenie ucha, dĺžku ucha aj výraz tváre typický pre francúzske duriče. Chovatelia bíglov tieto približne 40-centimetrové (16-palcové) grifony dobre poznali, a aby do chovu nezaniesli zbytočne veľkú kohútikovú výšku, videli veľký zmysel práve v prikrížení veľkého vendéenskeho baseta.

Reverend W. B. Daniel vo svojom diele Rural Sports z roku 1801 uviedol: "Bígle, hrubosrsté či hladkosrsté, majú svojich obdivovateľov. Ich hlas je melodický a idú rýchlejšie než južanské duriče, no často rozťahujú svorku do dĺžky. Vyžadujú si šikovného psovoda, pretože z osemdesiatich párov v teréne počas zimnej sezóny sa našli sotva štyri páry, na ktoré sa dalo spoľahnúť. Z oboch typov uprednostňujem drsnosrsté, keďže majú dobré lopatky a sú dobre osvalené v bedrách. Hladkosrsté bígle bývajú hlboko stavané s dlhými ušami, hrubými pyskami a veľkými nozdrami, ale často také mäkké a so slabou zadnou partiou, že už v prvej loveckej sezóne skončia poškodené v pleciach a zmrzačené. Nezriedka sa u nich objavujú aj krivé nohy ako u kuchynských psov typu Bath Turnspit." Starý poľovnícky výraz shoulder-shook (doslova "vytrasené v pleciach") pomenúva poškodenie a otrasy spôsobené zle uloženými lopatkami a je mimoriadne výstižný. V tejto pasáži pritom nenájdeme ani náznak nejakého jednotného plemena bígla.

Daniel sa zmienil aj o severných líniách: "Severský bígl je svižný a energický, zajaca prenasleduje s obrovským zápalom, nedá mu čas na kľučkovanie a pri dobrom pachu bez problémov uštve dva páry ešte pred obedom." Následne opísal vreckového bígla: "Z tohto miniatúrneho a nákladného typu mal zosnulý plukovník Hardy kedysi svorku desiatich či jedenástich párov, ktoré sa na poľovačku a späť vždy nosili vo veľkých prútených košoch prehodených cez koňa. Hoci boli také drobné, dokázali zajaca držať v šachu pri každom jeho pokuse o únik." Mali sme tu teda hladkosrsté, hrubosrsté aj drsnosrsté bígle, niektoré s krivými nohami a iné veľkosti malého teriéra, ktoré sa zmestili do konských košov. Zjavne neexistovala žiadna snaha o uniformné štandardizované plemeno, len o zdatného duriča na zajace s rôznou srsťou a výškou. Veľkosť psa diktoval terén, v ktorom sa lovilo, no prvoradý bol výkon, nikdy nie samotný vzhľad.


Lopatky a veľkosť

Diskusia o kohútikovej výške bíglov sa zdá byť nekonečná. Odborník na plemeno Newton Rycroft v novembri 1987 v časopise Hounds napísal: "Samotná výška neurčuje tempo bíglov. Lopatky a dĺžka kroku sú prinajmenšom rovnako dôležité." Následne opísal, ako jedna z najmenších súk v chovnej stanici pravidelne podávala v poli najlepšie výkony len preto, že ako jediná mala dokonalé lopatky. Svoj článok uzavrel slovami: "A na záver 16 až 17-palcový (40,5 až 43 cm) bígl. Právom či neprávom, chovatelia týchto jedincov u mňa veľké pochopenie nenájdu. Ak nedokážu uloviť zajaca s 15-palcovými (38 cm) bíglami, potom podľa mňa nepotrebujú väčšie duriče, ale lepšie."

V inom čísle toho istého časopisu autor pod pseudonymom "Hareless" oponoval: "Znížiť výšku na 14 až 15 palcov? V nížinách v poriadku, no do drsného vresoviskového terénu sú príliš malé. Kvalitné pätnásťpalcové bígle dokážu za dobrých podmienok rýchlo utiecť svojim sprievodcom, ale pokiaľ dokážu presne sledovať kľučkovanie zajaca a držia si zvučný hlas, nenechajte sa znechutiť hundrošmi. Pripadá mi nelogické stráviť desať či pätnásť rokov šľachtením duričov k dokonalosti a potom začať počúvať ľudí, ktorí tvrdia, že sú až príliš dobré." Úprimne si želám, aby chovatelia výstavných bíglov konečne začali počúvať tých, ktorí šľachtia pracovné duriče.


Lov so svorkou

Od čias, keď som ako štrnásťročný prečítal knihu Beagle and Terrier od Rogera Freea, ma fascinoval lov s malou svorkou rôznorodých psov. Free písal v ére, keď sa osobná sloboda tešila väčšiemu rešpektu, no budúca potreba regulácie škodnej môže jeho spôsob práce v teréne vrátiť do hry vo väčšom rozsahu. Choval a viedol malú zmiešanú svorku 14-palcových (35,5 cm) bíglov a teriérov na lov králikov pod puškou. Autor píšuci pod menom "Dalesman" opísal jeho svorku ako takú, "na ktorú by mohol byť hrdý každý psovod, pretože má všetky vlastnosti vedúce k dokonalosti. Niektoré z nich majú duriče v krvi: odvahu, vytrvalosť, nos a hlas. Zvyšok im však treba vštepiť trpezlivosťou a hlbokým pochopením duričov a ich práce." Aká náročná výzva pre každého ambiciózneho lovca. Free, celkom pochopiteľne, považoval za oveľa väčšiu radosť viesť v poli vlastné psy než len kráčať za svorkou, ktorú vedie niekto iný.


Svorkové inštinkty

Free tvrdil, že zatiaľ čo stavače a sliediče učí loviť človek, duriče sa často naučia loviť samy bez ľudskej pomoci, a preto sú oveľa sebestačnejšie. Neznižoval pritom kvality iných poľovných plemien, iba zdôrazňoval nutnosť odlišného prístupu pri výcviku duričov. Odporúčal vyberať si psa, ktorý sa človeku nebojí pozrieť priamo do očí. Psa radšej usmerňoval, než aby ho "lámal". Hľadal odvahu, vytrvalosť, zápal a ochotu spolupracovať. Práve ovládateľnosť kládol na prvé miesto, pretože dobre poznal pohromu v podobe samostatne loviacich duričov, ktoré úplne ignorujú akékoľvek privolanie.

Free sa sústredil výhradne na vedenie svorky a zbraň sám nenosil. Zvyčajne pracoval so štyrmi či piatimi pármi bíglov a dvoma alebo troma teriérmi, ktoré sa osvedčili v naozaj neprestupnom poraste. Znamenalo to zvládnuť tucet psov celkom sám, čo je mimoriadne náročná úloha, veď mnohí poľovníci majú problém ustrážiť jediného sliediča. Vo všeobecnosti si teriéry a duriče vyžadujú podstatne väčšiu výcvikovú zručnosť než iné poľovné plemená, sčasti pre ich odlišné inštinkty a sčasti preto, že v teréne pracujú ako svorka. Stavače a sliediče boli stáročia šľachtené na to, aby v poli počúvali ľudské povely. Teriéry a duriče sa, naopak, celé stáročia usilovali všetky ľudské príkazy ignorovať.

V Spojených štátoch registruje králikárske duriče spĺňajúce pracovné štandardy Americká asociácia králikárskych duričov (ARHA). Založili ju v roku 1986, združuje 140 klubov vo viac než 28 štátoch a organizuje poľovné súťaže v šiestich kategóriách: pár pod puškou, svorka pod puškou, veľká svorka, malá svorka, progresívna svorka a baset. Cieľom týchto skúšok je nájsť duriče s najlepšou schopnosťou vyhľadať králika, vyduriť ho a nahnať späť k strelcovi. Na záver každej pracovnej súťaže prebieha posúdenie exteriéru s cieľom vybrať anatomicky najlepšie stavané psy. Podobná strešná organizácia u nás by mohla dať lovcom králikov jasný smer.


Význam regulácie králikov

V Austrálii majú so škodami spôsobenými králikmi ešte väčší problém než v Británii. Hoci si vyšľachtili vlastného dobytkárskeho psa aj teriéra, nikdy nevytvorili špecializovaného králikárskeho duriča, pretože plemená dovezené z Británie túto úlohu zvládali dokonale. Vo svojej poučnej knihe Australian Barkers and Biters z roku 1914 zložil Robert Kaleski bíglovi poklonu: "V posledných rokoch sa pre bígla v Austrálii objavila nová úloha a on sa jej, ako každý dobrý Austrálčan, zhostil so cťou. Táto úloha je veľmi dôležitá. Každý farmár vie, že aj keď jeho pozemky dôkladne vyčistia od 'sivej pohromy', v neprístupných kútoch vždy zostane zopár prehliadnutých králikov, ktoré sa začnú znova množiť. Obyčajné psy sa takýmito zvyškami na zlých miestach neobťažujú. Bígl, v ktorom je lov králikov zakorenený od nepamäti, však za týmito 'poslednými králikmi' vyráža s radosťou a nenechá ich na pokoji, kým ich neštve a nezabezpečí."

Práve táto nezlomná vytrvalosť, obrovské nasadenie a famózny čuch robia z bígla špičkového lovca, a zároveň poriadnu výzvu pre neskúseného majiteľa, ktorý neráta s jeho vášnivým stopovacím inštinktom pri každom silnejšom pachu. Tieto vlohy udržiava pri živote pracovná sekcia britského Beagle Clubu a v dnešných ťažkých časoch pre poľovné plemená jej snahu vrelo oceňujem. Najlepšie bígle, aké vídavam, pochádzajú zo svorky Dummer. Vždy pôsobia tak, že bez problémov zvládnu celý deň v teréne, sú oveľa atletickejšie a pracovnejšie, no napriek tomu veľmi pekné v porovnaní s jedincami vo výstavných kruhoch Kennel Clubu.

Výstavné psy majú podľa môjho názoru príliš ťažkú kostru, pohybujú sa príliš meravo a často majú ťažké hlavy. Nedávna kritika z výstavy Crufts upozornila, že najčastejšou chybou prihlásených psov bol široký front a takzvané voľné, rozlietané labky. Na viacerých šampionátoch rozhodcovia hlásili krátke a strmé ramená, čo je zaručenou príčinou obmedzeného pohybu. Rozhodca na výstave Welsh Beagle Clubu v novembri 2009 napísal: "Som zarmútený súčasným stavom plemena, predovšetkým u psov. Našiel som množstvo jedincov s veľkými, roztvorenými labkami sprevádzanými mäkkým nadprstím." To nie sú dobré správy pre žiadne plemeno duričov.


Vytrvalostný bežec

Lovell Hewitt vo svojej hodnotnej knihe Beagling (Faber and Faber, 1960) prináša niekoľko poučných postrehov o telesnej stavbe tohto malého duriča. Domnieval sa, že bígle sa až príliš často posudzujú len podľa predných končatín, a kritizoval posadnutosť absolútne rovnými prednými nohami. Pripomenul, že právom slávny plemenník Furrier z roku 1820 z chovu Squirea Osbaldestona bol odstúpený do svorky Belvoir iba preto, že nemal úplne rovný front. Hewitt zdôrazňoval, že bígl je vytrvalostný bežec, nie šprintér, a vyzdvihoval nevyhnutnosť silných, dobre osvalených bedier a zadnej časti tela. Upozornil, že bígle majú v priebehu generácií tendenciu zoslabovať sa v kostre, pričom prvým varovným signálom je úzky hrudník. Uprednostňoval plnšie bedrá, odmietal mäkké, previsnuté chrbty a všimol si, že duriče s krátkou hlavou zvykli postrádať vytrvalosť. Ostro tiež vystupoval proti prehnanej mačacej labke, ktorú kedysi obľubovali poľovnícke chovné stanice.

Vo Švédsku, Švajčiarsku, Nórsku a Fínsku je bígl obľúbeným poľovným psom, pričom švédsky klub bíglov funguje už od roku 1953. V týchto severských krajinách nepracuje vo svorke, ale samostatne, a zďaleka neloví iba zajaca. Okrem zajaca sa vo Fínsku využíva na líšku, vo Švédsku na líšku a srnčiu zver a v Nórsku na líšku, srnčiu aj vysokú zver. Vo Švédsku aj vo Fínsku zaznamenávajú každoročne okolo 300 štartov na pracovných skúškach. Vo Švédsku sa bígl dokonca nemôže stať výstavným šampiónom, pokiaľ najprv nezíska titul pracovného šampióna. V Británii môžu výstavné bígle získať pracovný certifikát a pre svorky sa kedysi konali marcové skúšky vo West Country.

Možno nastal čas na nového Charlieho Mortona. Od roku 1877 do roku 1919 viedol malú svorku bíglov výhradne na lov králikov so zbraňou. Tvorili ju tri páry 16-palcových duričov a z jedinej poľovačky často prinášal vyše sedemdesiat králikov. Nikdy nenosil poľovnícky roh, spoliehal sa len na svoj hlboký, rezonujúci hlas. Psy brával do terénu dva či tri dni v týždni, no nekompromisne trval na dni odpočinku medzi jednotlivými lovmi. Nepoužíval dodávku ani príves, na každý zraz so psami kráčal pešo. Mnohé z jeho duričov sa dožili výrazne vyše desať rokov a svoju svorku viedol vyše štyridsať rokov. Miestni farmári si jeho pomoc pri tlmení králikov nesmierne vážili. Škody spôsobené králikmi stoja dnes britskú ekonomiku desiatky miliónov libier. Vráťte nám lov králikov s bíglami!

"Odkedy sa začali organizovať každoročné výstavy v Peterborough a vznikla plemenná kniha, u hariéra aj u bígla nastala obdivuhodná zmena k lepšiemu, hoci moje poznámky sa teraz týkajú výlučne druhého menovaného. Do plemennej knihy dnes nemožno zapísať žiadneho bígla, ktorý má priameho kríženca s hariérom bližšie než dve generácie dozadu. Pod záštitou asociácie sú na výročnej výstave otvorené triedy pre bíglov do 16 palcov (40,5 cm), ktoré sú zapísané alebo spôsobilé na zápis do plemennej knihy, a v roku 1893 bola v týchto triedach veľmi silná účasť. Odhliadnuc od asociácie sa pokúsim opísať najlepší typ bígla na lov zajaca a musím poznamenať, že drobný 12 až 13-palcový (30 až 33 cm) bígl, hoci veľmi pôvabný a užitočný na králiky, je na tento účel absolútne nepoužiteľný."

Z knihy Hunting od vojvodu z Beaufortu a siedmich ďalších dobových odborníkov na duriče, 1894.

"Aby sme to teda zhrnuli, u našich obľúbených duričov máme hľadať dokonalú symetriu stavby tela zaručujúcu silu a vytrvalosť, inteligentný a bystrý výraz, ušľachtilý krk, dobre vyvážené lopatky, kompaktné a pevné telo s dobrou hĺbkou a šírkou hrudníka, dobre zaoblené a osvalené bedrá aj stehná a rovné, silné predné končatiny s dokonalými mačacími labkami. Medzi chyby, nad ktorými v duchu zhrozene krútime hlavou, keď ich vidíme v susednej svorke, a nad ktorými privierame oči, keď sa objavia vo vlastnej, patrí sklon k strmým lopatkám, plochým a roztvoreným labkám, krátkym býčím krkom s voľnou kožou na hrdle, slabým stehnám, mäkkým bedrám a plochým rebrám. Naproti tomu vbočené zápästia s labkami vytočenými von alebo dozadu prehnuté zápästia (tzv. teľacie kolená) musia za každých okolností vyvolať hlasný povzdych súcitu s úbohým duričom, ktorý nimi trpí."

Z knihy Beagling for Beginners od Dr. D. Jobson-Scotta (OBE, MC, MD, Ch B), Hutchinson, 1933.


Zdvihnutý varovný prst pre kynológiu dneška

Keď dnes dočítame archívne riadky Davida Hancocka, pôsobia takmer prorocky. To, pred čím autor už pred takmer dvoma desaťročiami (a v starších pasážach ešte skôr) varoval ako jeden z mála otvorených kritikov, sa v súčasnej kynológii naplno premieta do reality. Európska legislatíva, veterinárne komory, aktivistické organizácie aj samotná FCI dnes čoraz ostrejšie riešia problematiku extrémneho šľachtenia (tzv. Qualzucht) a prísnejšieho posudzovania zdravia a funkčnosti vo výstavných kruhoch. Otázka, ktorú tento text zanecháva vo vzduchu, je preto mimoriadne aktuálna: kam sme tieto zvieratá vlastne dopracovali?

Príbeh basetov, ktorých kedysi museli vynášať z poľa na nosidlách, pretože im vlastná prešľachtená anatómia bránila v pohybe, nie je len starou historkou z učebníc. Je to priame varovanie pre každé plemeno, ktoré sa z pracovného psa zmenilo prevažne na spoločníka a hviezdu výstavných kruhov.

Chovatelia bíglov dnes môžu ľahko podľahnúť falošnému pocitu bezpečia. Najväčšia pozornosť verejnosti a zákonodarcov sa totiž zatiaľ sústreďuje na krátkolebé plemená, basety či jazvečíky, zatiaľ čo bígl si stále drží povesť zdravého a prirodzene stavaného plemena. Hancock však presne pomenúva nebezpečenstvo, ktoré sa vkráda potichu: úpadok anatómie neprichádza zo dňa na deň, ale postupným tolerovaním zdanlivo drobných chýb, ktoré sa časom stanú novou normou. Príliš ťažká kostra, strmé ramená, mäkké nadprstia či roztvorené labky nie sú len estetickou chybičkou krásy. Kynológia sa musí dokázať korigovať sama zvnútra, skôr než jej tvrdé mantinely začnú direktívne určovať zákony zvonku.

V dnešných debatách často zaznieva výhovorka, že väčšina bíglov už nepoľuje a žije v rodinách ako domáci miláčik, takže na pracovnej stavbe tela až tak nezáleží. Hancockov pohľad na bígla ako vytrvalostného bežca túto argumentáciu presvedčivo vyvracia. Funkčná anatómia nie je výsadou pre poľovníkov. Dobre uložené lopatky, pevné bedrá a kompaktné labky rozhodujú o tom, či aj bežný rodinný bígl prežije aktívny život bez chronických bolestí pohybového aparátu až do vysokého veku.

Rovnako silným mementom je pasáž, v ktorej autor opisuje, ako ho časopis britského Kennel Clubu odstrihol v momente, keď si dovolil verejne kritizovať smerovanie čistokrvného chovu. Roky zametania problémov pod koberec a slepá lojalita voči módnym trendom dnes oberajú organizovanú kynológiu o dôveru verejnosti. Skutočne etický chov sa nebojí otvorenej sebakritiky ani pohľadu do zrkadla, a pri pohľade na prácu starých majstrov pripomína aj obrovskú hodnotu genetickej diverzity a životaschopnosti.

Hancockova veta, že milovníci plemena by mali byť v prvom rade milovníkmi psov, je tým najlepším kompasom pre budúcnosť. Krása bez zdravia a radosti z pohybu je totiž len prázdnou škrupinou. Zodpovedný chov nezačína pri poličke s výstavnými pohármi, ale pri záväzku odovzdať ďalším generáciám zdravého, pohyblivého a vyrovnaného bígla, ktorému vlastné telo nikdy nebude prekážkou.

Pôvodný zdroj článku (EN)
Foothounds – Bassets & Beagles

Autor: David Hancock (MBE) • davidhancockondogs-serials.com

Čítať originál ↗
Share