Viac než len veselý durič: Sprievodca pre architektov a strážcov plemena

Bígl nie je len pes s neodolateľným pohľadom a neutíchajúcou energiou, je to precízne vybrúsený výsledok storočí cieľavedomého šľachtenia. Aby sme zachovali jeho jedinečnú identitu, musíme ho vnímať nielen srdcom, ale predovšetkým odborným okom.

Tento komplexný rozbor štandardu a najčastejších chýb nie je určený len pre chovateľov, ktorí sú architektmi genetickej budúcnosti plemena, ale aj pre budúcich posudzovateľov. Práve v rukách rozhodcov leží zodpovednosť za to, aby v ringu vyzdvihli typickosť, funkčnosť a harmóniu, ktoré robia bígla bíglom.

Pochopenie jemných rozdielov medzi pekným psom a štandardným jedincom je kľúčom k tomu, aby toto úžasné plemeno nestratilo svoju pracovnú upotrebiteľnosť a ušľachtilý výraz ani v modernej dobe. Ponorme sa teda do detailov, ktoré odlišujú priemer od excelentnosti.

Čo v článku nájdete:

◆ Detailnú anatómiu: Rozbor exteriérových chýb, ktoré ovplyvňujú výkon psa.

◆ Genetický kód zdravia: Prehľad ochorení, ktoré musíme eliminovať.

◆ Psychológiu plemena: Prečo je povaha rovnako dôležitá ako dĺžka ucha.

◆ Históriu a medzinárodný kontext: Od roku 1895 až po rozdiely medzi európskym a americkým typom.

Oficiálne odkazy na štandard bígla v angličtine

1. Materský štandard z krajiny pôvodu (The Kennel Club, UK):

◆ Toto je biblia bíglov, z ktorej vychádza aj náš slovenský preklad.

◆ Link: The Kennel Club - Beagle Breed Standard

2. Medzinárodný štandard FCI (v angličtine):

◆ Oficiálny dokument pre celú kontinentálnu Európu vrátane Slovenska.

◆ Link: FCI Standard N° 161 - Beagle (PDF)

3. Americký štandard (AKC):

◆ Pre zaujímavosť a porovnanie pre čitateľov.

◆ Link: AKC Beagle Breed Standard

Pre hlbšie štúdium odporúčame nahliadnuť do pôvodného britského štandardu, ktorý zachováva terminológiu používanú od roku 1895.

Pôvod a vznik štandardu plemena bígl

V ktorom roku bol stanovený?

Prvý oficiálny a ucelený štandard bígla bol vypracovaný v roku 1895.

Pred týmto dátumom existovali len neformálne popisy alebo lokálne preferencie rôznych svoriek. Rok 1895 je však zlomový, pretože vtedy vznikol dokument, ktorý sa stal základom pre všetky neskoršie úpravy, vrátane dnešného medzinárodného štandardu FCI č. 161.

Kto ho stanovil?

Štandard stanovil The Beagle Club v Anglicku. Tento klub bol založený v roku 1890 a bol prvým špecializovaným klubom pre toto plemeno na svete. Zakladajúci členovia, medzi ktorých patrili významní chovatelia a šľachtici (napríklad Viscount Wolseley), cítili potrebu zjednotiť vzhľad plemena, ktoré bolo dovtedy veľmi rozmanité. Od maličkých vreckových bíglov až po psy pripomínajúce skôr harrierov.

Kde sa nachádza pôvodný text štandardu?

Keďže krajinou pôvodu je Veľká Británia, tento historický dokument je stále uložený v archívoch britského The Kennel Club (KC), ktorý je materskou organizáciou pre toto plemeno.

Zaujímavosťou je, že súčasný medzinárodný štandard (FCI) je v podstate len mierne upraveným a precizovaným prekladom tohto britského originálu. Základné črty ako compactly built (kompaktne stavaný) alebo merry character (veselá povaha) sú v texte prítomné už od roku 1895.

Vývoj štandardu v čase

Hoci sa základná anatómia od roku 1895 nezmenila, text prešiel niekoľkými revíziami:

◆ 1950: Upresnenie výšky (limit pod 16 palcov, resp. 40 cm).

◆ 1987: Posledná veľká revízia textu Kennel Clubom, ktorú neskôr prevzala aj FCI.

◆ 2010: Menšie úpravy v terminológii týkajúcej sa zdravia a extrémov v chove.

Pôvodný anglický štandard bol písaný veľmi poeticky. O hlave bígla sa hovorilo, že má mať free from wrinkle (čelo bez vrások) a výraz má byť gentle and appealing (jemný a príťažlivý).

Porovnanie: KC (Anglicko) vs. AKC (Amerika)

Je dôležité vedieť, že dnes existujú dva hlavné anglické texty:

1. The Kennel Club (UK) / FCI: Tento platí u nás v Európe. Uznáva jednu veľkostnú kategóriu (33 – 40 cm).

2. American Kennel Club (AKC): Americký štandard (pôvodne z roku 1884, neskôr upravený) rozdeľuje bíglov na dve veľkostné triedy: do 13 palcov a od 13 do 15 palcov.

FCI (Európa) vs. AKC (USA): Jeden bígl, dva pohľady

Hoci ide o to isté plemeno, vyše storočie oddeleného chovu na dvoch kontinentoch vytvorilo jemné rozdiely.

Kľúčový rozdiel: Zatiaľ čo v Európe je 40 cm pes stále v štandarde, v USA by už bol diskvalifikovaný, pretože ich limit je striktne 15 palcov (38 cm). Americké bígle bývajú často kompaktnejšie a nabitejšie.

Exteriérové chyby bígla: Na čo si dať pozor pri posudzovaní a chove

Bígl (FCI skupina 6, sekcia 1.3) je plemeno definované svojou vytrvalosťou, kompaktnosťou a ušľachtilým výrazom. Štandard FCI č. 161 jasne definuje, ako má ideálny jedinec vyzerať, no v praxi sa často stretávame s odchýlkami, ktoré môžu ovplyvniť nielen výstavné úspechy, ale predovšetkým pracovnú upotrebiteľnosť psa. Akékoľvek odchýlky sa posudzujú podľa stupňa ich závažnosti. Pre chovateľov je kriticky dôležitý detailný rozbor exteriéru. Posudzovanie exteriéru nie je len o kráse, ale o funkčnosti. Bígl bol stvorený na celodenný beh v náročnom teréne, a každá anatomická chyba túto schopnosť znižuje. 

1. Hlava a výraz: Zrkadlo plemena

Hlava definuje plemeno. Ak je netypická, pes stráca svoj bígli charakter. Najčastejšie chyby v tejto oblasti zahŕňajú:

◆ Príliš jemná (úzka) alebo špicatá lebka: Bígl by mal mať mierne klenutú lebku s jasne vyjadreným stopom. Musí mať silnú čelusť. Špicatá papuľa (tzv. snipey muzzle) pôsobí netypicky a oslabuje stisk.

◆ Nevýrazný stop: Čelo a nos by mali zvierať jasný uhol. Príliš plochá lebka pripomína iné plemená duričov.

◆ Netypické uši: Uši majú byť dlhé, nízko nasadené a priliehajúce k lícam. Častou chybou sú vysoko nasadené uši alebo príliš krátke uši, ktoré nedosahujú ku špičke nosa.

◆ Svetlé oči (tzv. jastrabie oko): Štandard vyžaduje tmavohnedú alebo orieškovú farbu. Svetlé oči narúšajú typický mäkký prosebnícky výraz bígla. Príliš vystúpené (vypúlené) alebo svetlo žlté oči sú rovnako hrubou chybou. 

◆ Chyby zhryzu: Hoci sú bígle robustné, často sa stretávame s podhryzom alebo predhryzom. Štandard striktne vyžaduje nožnicový zhryz.

2. Trup a horná línia (Pevnosť)

Bígl je atletický kompaktný pes. Chrbát bígla musí byť pevný, aby prenášal silu zo zadných nôh dopredu. Akékoľvek narušenie pevnosti chrbta je chybou.

◆ Mäkký alebo kaprí chrbát: Horná línia musí byť rovná. Prehnutý (mäkký) chrbát signalizuje slabé svalstvo a väzivá. Pri pohybe sa pes vlní a rýchlo sa unaví.

◆ Kaprí (vyklenutý) chrbát: Obmedzuje dĺžku kroku a pôsobí neharmonicky. Rovnako obmedzuje mechaniku pohybu. 

◆ Plytký hrudník: Hrudník musí siahať až pod lakte. Ak je hrudník úzky alebo plytký, pes nemá dostatočný priestor pre srdce a pľúca, čo znižuje jeho vytrvalosť pri práci.

◆ Príliš dlhý formát: Bígl nesmie pôsobiť ako jazvečík. 

◆ Príliš dlhé bedrá: Bígl má byť kompaktný. Dlhé bedrá spôsobujú nestabilitu trupu

3. Končatiny a uhlenie (Mechanika pohybu)

Pohyb je u duriča kľúčový. Mal by byť voľný, výdatný a s dobrým kmitom vpredu aj vzadu. Chyby v končatinách sú najčastejším dôvodom zníženia známky na výstavách, pretože priamo ovplyvňujú pohyb.

Uhly by mali byť vyvážené. Ideálne zauhlenie lopatky voči ramennej kosti by sa malo blížiť k 90° až 100° pre optimálny záber.

4. Chvost a jeho nesenie

Veselý chvost je poznávacím znamením plemena.

◆ Chyba: Chvost nesený príliš dopredu (nad chrbát, tzv. veveričí chvost) alebo prút stočený do krúžku.

◆ Dĺžka a hrúbka: Príliš tenký (bičovitý) prút alebo príliš dlhý prút, ktorý narúša siluetu psa.

◆ Dôležitý detail: Chvost by mal mať biely koniec (tzv. kefa), čo je historicky dôležité pre viditeľnosť psa vo vysokom poraste počas lovu. Absencia bielej špičky nie je diskvalifikujúca, ale je považovaná za nedostatok v type.

5. Srsť a farba

Bígl je hound všetkých uznaných farieb okrem pečeňovej (liver).

◆ Pečeňová farba: Je to jediná farba, ktorá je u bígla vyslovene neprípustná. Často sa spája so svetlými očami a hnedým pigmentom nosa.

◆ Kvalita srsti: Srsť musí byť krátka, hustá a odolná voči počasiu. Príliš jemná alebo príliš dlhá srsť je chybou.

6. Pohyb (Finálny test)

V pohybe sa prejavia všetky skryté anatomické chyby.

◆ Mimochod (Pacing): Pes dvíha súčasne obe nohy na jednej strane. U bígla je to nežiaduce.

◆ Prekrižovanie: Predné alebo zadné nohy sa pri pohybe krížia, čo svedčí o zlej stavbe kĺbov.

◆ Krátky šijací krok: Nedostatok priestrannosti, pes musí urobiť viac krokov na rovnakú vzdialenosť.

Pri posudzovaní exteriéru by sme nikdy nemali zabúdať na celkovú harmóniu a typ. Pes môže mať drobné vady v zauhlení, ale ak má vynikajúci typ, sebavedomú povahu a zdravý pohyb, je pre chov prínosnejší ako bezchybný, no netypický jedinec.

Pri posudzovaní exteriéru sa špecialista na plemeno môže opýtať: "Dokázal by tento pes v tomto stave duriť zver 6 hodín v lese?"

• Ak má mäkké labky – zraní sa

• Ak má strmé uhlenie – vyčerpá sa

• Ak má úzky hrudník – neudýcha to

Preto je dôležité nepozerať sa len na farbu alebo milý výraz, ale na celkovú atletickú stavbu tela.

Chovateľský cieľ je jasný: Udržať bígla ako funkčného, stredne veľkého duriča, ktorý dokáže celý deň pracovať na stope a večer byť milým spoločníkom v rodine.

Farby bíglov: Od klasiky po vzácne Pied sfarbenia

Bígl je jedno z najfarebnejších plemien. Podľa štandardu FCI sú povolené všetky uznané farby duričov okrem pečeňovej (liver). Špička chvosta musí byť vždy biela. Všetky sfarbenia sa delia do niekoľkých základných skupín podľa počtu farieb a rozloženia pigmentu.

1. Tricolor (Trojfarebné sfarbenie)

Najznámejšie a najrozšírenejšie sfarbenie. Pozostáva z kombinácie čiernej, hnedej (tan) a bielej.

◆ Classic Tricolor: Čierna farba tvorí na chrbte súvislý plášť (sedlo).

◆ Broken Tricolor (Prerušovaná trikolóra): Čierny plášť nie je celistvý, je prerušený bielymi plochami (biele fľaky v čiernom).

2. Bicolor (Dvojfarebné sfarbenie)

Kombinácia bielej a jednej ďalšej farby (odtiene hnedej, červenej alebo žltej).

◆ Red & White (Červeno-biela): Sýta, tmavšia hrdzavá farba.

◆ Tan & White (Trieslovo-biela): Klasická hnedá.

◆ Lemon & White (Citrónovo-biela): Veľmi svetlá, bledožltá farba. Šteňatá sa často rodia takmer celé biele a farba sa im vytiahne až neskôr.

◆ Orange & White (Oranžovo-biela): Stredný odtieň medzi citrónovou a červenou.

3. Pied (Fľakaté / Pestré sfarbenia)

U týchto bíglov nie sú chlpy jednofarebné, ale každý jeden chlp má v sebe viac odtieňov (podobne ako srsť divého zajaca).

◆ Hare-pied (Zajačia): Mix pieskových, hnedých a čiernych chlpov na bielom podklade. Považuje sa za veľmi tradičné lovecké sfarbenie.

◆ Badger-pied (Jazvečia): Podobné ako zajačia, ale prevládajú čierne a sivé tóny (podobne ako srsť jazveca).

◆ Lemon-pied (Citrónová pestrá): Svetlé chlpy s tmavším koncom na bielom podklade.

4. Mottle (Bodkované sfarbenie)

Mottle nie je farba sama o sebe, ale vzor. Ide o malé farebné bodky (ticking) v bielych plochách srsti.

Blue Mottle: Ak sú bodky čierne na bielom podklade (pôsobí to až modrastým dojmom).

Lemon Mottle: Citrónové bodky v bielych plochách.

Dôležité poznámky k farbám:

◆ Pečeňová (Liver) – ZAKÁZANÁ: Je to geneticky podmienená hnedá, ktorá mení aj pigment nosa a očí. Bígl s ružovo-hnedým nosom a svetlozelenými/žltými očami je neprípustný (vylučujúca vada).

◆ Zmeny počas života: Bígle menia farbu. Šteňatá trikolóra sa rodia čierno-biele a hnedé (tan) znaky na hlave a nohách sa im vyfarbujú až v prvých týždňoch a mesiacoch.

◆ Biela špička chvosta: Bez ohľadu na farbu, bígl musí mať na konci chvosta bielu. Je to dôležité pre jeho viditeľnosť v tráve pri love.

Povaha bígla: Inteligentný lovec s dušou optimistu

Povaha bígla je rovnako ikonická ako jeho vzhľad. Štandard ho definuje dvoma kľúčovými slovami: merry (veselý) a amiable (priateľský). Je však dôležité rozobrať túto povahu hlbšie. Od jeho loveckých pudov až po jeho život v modernej rodine. Bígl nie je zmenšený labrador. Je to vysokointeligentný, ale mimoriadne nezávislý durič.

1. Nos nadovšetko (Selektívny sluch)

Pre bígla je svet definovaný pachmi, nie zvukmi. Akonáhle zachytí stopu, jeho mozog prepne do loveckého režimu.

◆ Chovateľská realita: To, čo majitelia často označujú za tvrdohlavosť, je v skutočnosti vysoká miera sústredenia na prácu, pre ktorú bol po stáročia šľachtený.

◆ Výzva: Privolanie u bígla nie je otázkou poslušnosti, ale otázkou motivácie. Musíte byť zaujímavejší než stopa srnky.

2. Svorkový pud a separačná úzkosť

Bígl je bytostne svorkové zviera. Historicky žili bígle vo veľkých svorkách v psincoch, čo sformovalo ich dnešnú povahu:

◆ Absolútna neagresivita: Agresívny bígl je v podstate oxymoron a vážna povahová vada. Museli vedieť spolupracovať s desiatkami iných psov bez konfliktov.

◆ Strach zo samoty: Toto je achillova päta plemena. Bígl, ktorý je doma dlho sám, sa nudí a trpí. Výsledkom je deštruktívne správanie alebo typické vytie.

3. Hlas bígla

Bígl nešteká ako bežný pes; on hlási. Je to hlboký, melodický zvuk (baying), ktorý slúžil lovcom na to, aby psa v lese lokalizovali.

◆ V byte: Pre susedov to môže byť problém.

◆ V chove: Je dôležité sledovať, či pes nie je zbytočne uštěkaný (reaguje na každý tieň), alebo či hlási len pri vzrušení a práci.

4. Potravinová motivácia (Nenasýtnosť)

Ak existuje niečo, čo bígl miluje viac ako stopu, je to jedlo.

◆ Pozitívum: Výborne sa s ním pracuje pomocou pamlskov. Za kúsok syra sa bígl naučí aj premety.

◆ Negatívum: Sklon k obezite (čo ničí kĺby a chrbát) a schopnosť ukradnúť nedeľný obed priamo z kuchynskej linky.

Povahové chyby bígla: Keď genetika zlyhá v temperamente

Pri uchovňovaní by sa mali prísne eliminovať tieto prejavy:

◆ Plachosť a bojazlivosť: Bígl musí byť sebavedomý a vyrovnaný.

◆ Agresivita voči psom alebo ľuďom: Absolútne neprípustná črta u tohto plemena.

◆ Hyperaktivita - Nervozita: Pes, ktorý sa nevie upokojiť ani v kľudnom prostredí.

Povaha je dedičná rovnako ako farba srsti či dĺžka uší. Do chovu by mali ísť len jedinci, ktorí vykazujú typickú bígliu radosť zo života.

V chovateľskej praxi platí staré kynologické príslovie: Exteriér psa predáva, ale povaha s ním žije.

Bígl s dokonalou stavbou tela, ktorý je však agresívny alebo patologicky bojazlivý, je pre chov nielen bezcenný, ale priam nebezpečný. Povaha je vysoko dedičná a zafixovať v línii zlý temperament je dielom jednej generácie, no jeho odstránenie trvá roky.

Štandard plemena popisuje bígla ako psa veselého, odvážneho, s veľkou aktivitou, vytrvalosťou a rozhodnosťou. Je bystrý, inteligentný a vyrovnaný. Prívetivý a ostražitý, bez známok agresivity alebo bojazlivosti. Akékoľvek výrazné odchýlky od tohto ideálu sú považované za chyby. Niektoré sú len nepríjemné pre majiteľa, iné sú diskvalifikujúce pre chov.

1. KARDINÁLNE CHYBY (Vylučujúce z chovu)

Tieto dve vlastnosti idú priamo proti podstate plemena a psy, ktoré ich vykazujú, by nemali byť nikdy použité v chove.

A) Agresivita

Bígl je historicky svorkový pes. Po stáročia boli držané vo veľkých skupinách (často 20+ psov), kde museli spolu vychádzať pri kŕmení aj pri vzrušujúcom love. Agresivita bola tvrdo selektovaná preč.

◆ Agresivita voči ľuďom: Absolútne neprípustná. Bígl musí byť amiable (prívetivý). Akýkoľvek náznak vrčania, chňapania zo strachu alebo dominancie voči rozhodcovi v kruhu alebo majiteľovi je hrubá vada.

◆ Agresivita voči iným psom: Pes, ktorý vyvoláva bitky a nedokáže fungovať v skupine iných psov, stráca svoju základnú funkčnú vlastnosť, schopnosť pracovať vo svorke.

B) Patologická bojazlivosť a plachosť

Bígl musí byť bold (odvážny). Lovecký pes, ktorý sa bojí výstrelu, neznámeho prostredia, šuchnutia lístia alebo cudzieho človeka, je nepoužiteľný.

◆ Prejavy: Pes sa krčí, odmieta pohyb v kruhu, močí pod seba pri dotyku, panicky reaguje na bežné mestské ruchy.

◆ Rozlíšenie: Je potrebné rozlišovať medzi mladíckou neistotou (ktorá sa dá socializáciou napraviť) a geneticky podmienenou slabou nervovou sústavou (ktorá sa napraviť nedá).

2. ZÁVAŽNÉ FUNKČNÉ CHYBY (Strata loveckých pudov)

Ak bígl stratí záujem o pachovú prácu, prestáva byť bíglom a stáva sa len spoločenským psom v kostyme duriča.

◆ Absencia loveckého pudu: Pes, ktorý vonku ignoruje čerstvé stopy zveri, nejaví záujem o ňuchanie a radšej sa len bezcieľne prechádza.

◆ Nedostatok vytrvalosti a srdca: Pes, ktorý síce stopu zachytí, ale po chvíli (napr. v ťažkom teréne alebo húštine) to vzdá a vráti sa k majiteľovi. Správny bígl musí prejavovať rozhodnosť (determination).

◆ Nemý na stope: Hoci to nie je vždy považované za hrubú chybu v modernom chove, tradične sa od bígla vyžaduje, aby na teplej stope hlásil (vydával typický zvuk). Tichý durič je pre poľovníka v neprehľadnom teréne ťažko použiteľný.

3. CHYBY V TEMPERAMENTE (Nervová sústava)

Bígl má byť aktívny a vyrovnaný.

Hyperaktivita a nervozita: Pes, ktorý sa nedokáže upokojiť ani v kľudovom režime. Neustále kňučí, pobehuje, reaguje prehnane na každý podnet, nedokáže sa sústrediť. Toto nie je veselá aktivita, ale prejav labilnej nervovej sústavy.

Apatia a melanchólia: Opak veselej povahy. Pes bez záujmu o okolie, bez energie, pôsobiaci smutne alebo znudene aj pri ponuke aktivity.

4. ČO NIE JE CHYBA

Selektívna hluchota na stope: Toto nie je chyba poslušnosti, ale prejav silného loveckého pudu, kedy mozog psa vypne sluchové vnímanie a sústredí sa na čuch. Je to znak dobrého bígla.

Potravinová posadnutosť: Bígle sú známe odpadkové koše. Hoci to vedie k obezite a kradnutiu jedla, je to prirodzená (hoci extrémna) vlastnosť plemena, nie povahová vada.

Vokalizácia (Vytie): Ak bígl vyje, keď je sám, alebo "hlási" pri vzrušení, je to prejav jeho komunikácie, nie zlozvyk štekania. Chybou by bolo ustrašené, hysterické štekanie na všetko, čo sa hne.

Pri výbere chovného páru by mala mať povaha rovnakú váhu ako zdravie a exteriér. Pes s mierne strmším uhlením, ale s fantastickou, odvážnou a typickou povahou je pre budúcnosť plemena väčším prínosom než anatomicky dokonalý jedinec, ktorý sa v kruhu plazí od strachu alebo vrčí na rozhodcu.

Genetické zdravie bígla

Bígl patrí medzi relatívne zdravé plemená, no práve jeho popularita viedla k rozšíreniu špecifických dedičných porúch. Väčšina z nich sa dedí autozomálne recesívne, to znamená, že pes môže byť vizuálne zdravý (prenášač), ale pri spojení s druhým prenášačom sa narodia choré šteňatá.

1. Musladin-Lueke Syndrome (MLS)

Ide o ochorenie spojivového tkaniva, ktoré postihuje takmer celé telo.

◆ Prejavy: Šteňatá majú tuhú kožu, deformované labky (chodia po špičkách ako baletky), plochú lebku a šikmé oči. Psy s MLS bývajú menšie a majú veľmi tvrdé svalstvo.

◆ Dôležitosť: MLS je pre bígle špecifické a testovanie je dnes v serióznom chove absolútnym štandardom.

2. Imerslund-Gräsbeck Syndrome (IGS)

Porucha vstrebávania vitamínu B12 v čreve.

◆ Prejavy: Chronická únava, nechutenstvo, neprospievanie a chudokrvnosť.

◆ Riešenie: Ak sa o chorobe vie, dá sa korigovať doživotným dopĺňaním vitamínu B12, ale v chove je cieľom takéto jedince nespájať.

3. Lafora Epilepsy (EPM2B)

Veľmi špecifická forma neskorej epilepsie, ktorá sa u bíglov prejavuje zvyčajne po 5. roku života.

Prejavy: Typickým znakom sú zášklby hlavy (myoklonus) pri zábleskoch svetla alebo prudkom pohybe pred očami. Časom sa vyvíja do klasických epileptických záchvatov a demencie.

Chovateľský dopad: Keďže sa prejaví až v neskoršom veku, bez testov môže pes v chove nevedomky rozšíriť chorobu na desiatky potomkov.

4. Ostatné dôležité testy (Prehľadová tabuľka)

5. Dysplázia bedrových kĺbov (DBK / HD)

Hoci bígl nie je obrie plemeno, jeho vrodená aktivita a sklon k obezite robia z bedier citlivé miesto.

◆ Odporúčanie: RTG vyšetrenie po ukončení vývoja kostry (cca 15–18 mesiacov). Výsledok "A" (negatívny) je pre aktívneho duriča ideálom.

Ako čítať výsledky testov?

V chove bíglov používame tri základné označenia:

Clear (N/N): Pes je čistý, nemá mutáciu a neprenáša ju.

Carrier (N/Mut): Pes je prenášač. Je zdravý, ale v chove sa musí spájať výhradne s partnerom, ktorý je Clear.

Affected (Mut/Mut): Pes je geneticky postihnutý. Takýto jedinec by mal byť z chovu vyradený.