Ak si ma smrť vezme ako prvého: Posledná prosba pre tých, ktorí ostanú
Väčšinu času myslíme na to, ako nás raz opustia oni. Hrozíme sa dňa, kedy sa naposledy pozrieme do tých verných psích očí, kedy poslednýkrát pohladíme ich jemnú srsť a odprevadíme ich za dúhový most. Ale čo ak sa stane opak? Čo ak sa naša spoločná cesta skončí z našej strany? Pre každého z nás, pre koho je pes nielen zvieraťom, ale rodinou, parťákom a kusom duše, existuje v tejto súvislosti jedna z najťažších, no najdôležitejších prosieb.
Ak zomriem skôr, než môj pes opustí tento svet, prosím vás o jediné. Dovoľte mu, aby ma ešte naposledy uvidel. Nech si oprie svoj ňufák o moju nehybnú ruku, nech vyplače svoj tichý žiaľ na mojej hrudi, v ktorej už navždy stíchlo srdce. Srdce, ktoré bilo aj pre neho. Zaslúži si pochopiť, čo sa stalo, a má právo sa rozlúčiť.
Naše psy sú mimoriadne vnímavé bytosti. Veľmi dobre vedia, čo znamená smrť. Aj ony smútia a prežívajú stratu rovnako intenzívne ako my. No zmiznúť z ich života bez jediného vysvetlenia je kruté. Je to takmer zrada na tej najčistejšej dôvere, akú sme kedy dostali. Ak by nevedel pravdu, neistota by ho prenasledovala. Zničilo by ho nekonečné čakanie. Zakaždým by načúval každému šuchotu, pri každom zavrznutí bránky by upieral pohľad na dvere a márne by sa usiloval pochopiť, prečo ho jeho človek nechal samého a prečo sa už nikdy nevráti domov.
Mnohí z nás poznajú tú zdrvujúcu bolesť. Bolesť toho, kto zostal opustený a čelí obrovskej prázdnote. A presne túto bolesť nechcem spôsobiť bytosti, ktorá ma milovala tou najčistejšou, najúprimnejšou a ničím nepodmienenou láskou. Nech sa moja smrť stane pre neho skutočnosťou, ktorej dokáže porozumieť. Aj keď to bude bolieť, len vďaka prijatiu pravdy bude môcť jeho verné srdce jedného dňa opäť nájsť pokoj a ísť ďalej.
Nech je toto posledné stretnutie mojím záverečným prejavom nehy a lásky. Nech môj pes cíti, že som sa nerozhodol od neho odísť. Že som ho neopustil z vlastnej vôle, a že keby som si mohol vybrať, zostal by som pevne stáť po jeho boku až do konca. Pretože puto, ktoré sme si vytvorili, nezaniká tým, že jedno srdce prestane biť. Zostáva navždy v tom druhom.
Doprajte mu, prosím, tento čas. Nechajte ho pri mne chvíľu stáť, kým jeho dych nesplynie s ťažkým tichom v miestnosti. Možno mi s tichým kňučaním oblíže ruku v zúfalej nádeji, že ma ešte prebudí, alebo len odovzdane zosunie ťažkú hlavu na moju hruď a vydá ten hlboký, zlomený povzdych, ktorým sa lúči psia duša. Bude smútiť bez sĺz, no s bolesťou, ktorá rozbije srdce každému, kto sa mu pozrie do očí. Ale presne v tej chvíli, keď do mojej dlane naposledy vtlačí svoj mokrý ňufák a zacíti môj vytrácajúci sa pach, pochopí. Vezme si všetku moju lásku, bezpečne si ju uloží do svojho statočného srdca a ponesie ju so sebou každým jedným dňom, ktorý prežije bezo mňa. Až kým nepríde čas, kedy na mňa na druhom brehu opäť radostne vyskočí a ja mu to pohladenie budem môcť konečne vrátiť. Prosím, urobte to preňho. Dlžím mu aspoň toto posledné, pravdivé zbohom.
